Varila som. Nie že by som nevarila aj normálne, ale dnes to bol taký nový pokusný deň. Vstala som na moje pomery (počas mojich voľných dní) dosť skoro, nachystala sa a utekala na nákup, aby som sa čím skôr pustila do varenia. Najväčším orieškom bolo pobehať rôzne poľsko - slovensko - rumunské - neviemešteaké obchodíky a nájsť chren, polohrubú múku a droždie. Každú jednu vec som napokon našla v inom obchode, ale hlavne, že som bola spokojná s výsledkom a všetky tri veci sa mi veselo hompáľali v taške celou cestou domov.
Tu prišiel na rad oriešok druhý a to spraviť správne kvások, toto som nikdy nevedela a mám pocit, že ani vedieť nebudem, len ten môj vyzeral všelijako, len nie tak, ako ten, ktorý bol odfotený v recepte. Nechala som ho však tak a rozhodla sa, že ak to nevyjde, mám predsa ešte jeden pokus.
Najprv som však špekulovala nad hovädzím mäsom. Na Slovensku je to jednoduché, v mäsiarstve si popýtate kúsky na vývar, tu som však ostala v obchode trochu bezradná a nakoniec vzala prvé hovädzie, ktoré mi padlo do ruky. Dala ho do hrnca, zaliala vodou a nechala variť. Popri tom som stihla vyvesiť prádlo a o dvadsať minút ho zase zvesiť, pretože začalo pršať. Do toho sa mi robil kvások na okne. Nevyzeral bohvieako, ale pokračovala som v recepte.
Prvý krát v živote som sa totiž rozhodla urobiť knedľu. Keď som naposledy dostala chuť na kôprovú omáčku a dva týždne zháňala kôpor, dala som si k tomu zemiaky. K tomu sa predsa len hodia tak nejak a bravčové pečené mäso. Ku chrenovej, na ktorú som ale dostala chuť teraz mi zemiaky proste nešli, nie a nie. Tak mi neostávalo iné ako si buď kúpiť hnusnú knedľu v špeci obchode alebo upiecť vlastnú. Tak som sa hecla.
Spočiatku som tŕpla, že sa mi nepodaria a aj preto som si na varenie vybrala čas, kedy nebol nikto zo spolubývajúcich doma, cesto mi nechcelo kysnúť, bodaj by nie, keď je tu už taká zima, šupla som ho trochu k hrncu s polievkou, nech sa od nej zohreje. To mu už asi dodalo nejakú energiu, pretože sa začalo konečne zdvojnásobovať. Potom už len sformovať, rozdeliť a šup do pary.
Podarili sa! Neverila som tomu a bála som sa, ale nakoniec sa podarili. Rovnako ako chrenová omáčka, rovnako ako vývar a rovnako ako sa neidentifkovateľný kus hovädzieho mäsa uvaril presne do konzistencie vhodnej na jedenie. Tri hodiny v kuchyni, miestami neskutočný neporiadok, ale výsledok stojí za to. Už len počkať na priateľa, aby som nám mohla ponaberať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára